94. Jiráskův Hronov 2. – 10. 8. 2024

Európa zdrhá z Indie

1.8.2023

Recenze Miriam Kičiňové na inscenaci Zdrhnout z Indie.

Divadlo je všemocné a s ľahkosťou prekračuje geografické i kontinentálne hranice. Skracuje rýchlosti prenosu, urýchľuje pohyb častíc rýchlejšie ako samotný CERN, vytvorí fiktívne situácie, v ktorých priblíži nepriblížiteľné, vytvorí priestor na kontakt druhov a ako pod lupou sa díva na to, či sa kontakt udeje. Vďaka tomuto urýchleniu nás včera súbor Reverzní dveře z Brna zobral do Indie, pracujúc s novelou vedca a prozaika Josefa Pánka Láska v dobe globálnych klimatických zmien – a my ako diváci sme mohli skúmať, či sa univerzálny kontakt bieleho muža s iným kontinentom, kultúrou, myslením a následne samého so sebou udeje.

O oceňovanej novele sa dá dočítať, že ju prestupuje hrabalovský humor a autorský nadhľad, otvára rôzne témy globalizácie, rasimu, ale aj vyprahnutosti – vykorenenosti – vyžitosti univerzálneho vzdelaného bieleho muža. Tento muž svoj kontakt so sebou zažíva v indickom Bangalore.

Bangalore, mesto kamenných hrdinov, je tretia najväčšia indická aglomerácia s viac ako ôsmymi miliónmi obyvateľov a zdá sa, že dvadsiate siedme najväčšie mesto na svete, také Silicon Valley Indie, pretože je v ňom najväčší IT hub v celej krajine, a s teplotami, ktoré sa celoročne hýbu pomedzi minimálne 15 až do 39 stupňov. Potrebuje toto čitateľ či divák poznať, aby sa mohol so súborom Reverzní dveře vydať na ich púť a spoznávanie exotického mesta? Samo sebou, že nepotrebuje. A zdá sa, že táto geografická detailnosť nezaujímala ani tvorcov a nakoniec vytvorili svoje autonómne jednoduché a prostejšie Bangalore. V tom ich sa pre nich východiskom stal až idealizovaný kontakt muža a ženy, človeka s človekom, jednotlivca so samým sebou v nových daných okolnostiach a kultúrnych kontextoch. Hľadanie náplaste na vyprázdnenosť zážitkom.  Alebo aspoň pokusom o zažitie niečoho, nie v zmysle banálne prežúrovanej noci či avantúry, ale zažiť niečo – precítiť niečo, dať si zmysel, potvrdiť/nájsť svoj zmysel bytia.

Ale potvrdenie zmyslu, nájdenie zážitku, realizovanie kontaktu sa na tejto divadelnej ceste do Bangalore nedostaví. Ani nevieme, či bol pokus skutočný, alebo iba silná predstava, púha idealizovaná a nenaplnená túžba. 

Javí sa to tak, že režisérka Kamila Konývková Kostřicová sa so svojim hereckým tímom Annou Stenzlovou a Filipom Janouchom sústredila primárne na prenos. Nielen ten geografický, ale aj prenos z prozaickej formy do formy istej podoby divadla poézie – divadla s prvkami poézie. Nastala komplexná transformácia, ktorá voľbou nového poetického módu určila nový jazyk diela. Nastúpila konštantnosť času, až meditatívne zastavenie v cykliacich sa okamihoch, vytváranie obrazov, až sošných skulptúr, objavil sa výrazný výtvarný scénografický prvok a jeho variácie, prednesový princíp vyslovovania replík, nemenlivosť postáv, ich rovnaká snová zastavená konštantnosť. Tento vstup do nového jazykového módu vytvára obraz idealizovanej krásy, ktorá je pozorovaná mužom. Ten sa nemení, je všetkého spoluúčastný, ale nezažíva zmenu ako interpret počas inscenácie. Ten očakávaný zážitok, to zhmotnenie svojho zmyslu sa u Európana nekoná. Jednoducho zdrhne z Indie rovnako prázdny, chladný, neemočný, ako do nej vstúpil.

Zpět